Upozorňujúca správa už pred nejakým časom prebehla aj v televízii, „hluchý Unicef“ je skupinka organizovaných (ževraj) Rumunov, ktorých si farbou pleti môžete pomýliť aj s našou „menšinoväčšinou“. Dievčatá v mladom veku, cca 20-25 rokov obliehajú priestory žilinských námestí s fasciklom v ruke, na ktorom majú „originál“ papier od Unicef a mimikou, príznačnou pre hluchých ľudí oslovujú náhodných pocestných.
Hlavným cieľom je logicky vyprosenie príspevku na pomoc hluchým. Žiadna dobročinnosť sa však nekoná! Skupina je naozaj organizovaná, pár zástupcov mužského pokolenia rumunskej národnosti stojí v miernom ústraní a je pripravená na pomoc „hluchým devám“, keby ich prosba začala náhodou niekomu vadiť.
Raz, cestou na obed do jedného zo žilinských nákupných centier pristavili aj mňa. Dievčina mi podala do rúk fascikel, na ktorom som si prečítal, že by to mala byť nejaká pomoc hluchým. Zahľadený do blížiaceho sa obeda som poriadne ani nevnímal, naozaj som si myslel, že ide len o ďalšiu, z mnohých petícii na pomoc hluchým, teda osobám, ktoré to majú v živote veľmi ťažké.
Automaticky som začal vypisovať prázdny riadok, meno, priezvisko, doplňujúci údaj až som sa zastavil pri sume. Pozrel som na dievča, naspäť na papier a ukázal som jej, že čo to má znamenať. Ona mi rukami „zašušťala s peniazmi“ a naozaj čakala, že jej niečo prihodím. Osobne moc pri sebe nenosím hotovosť, aj na obed som sa vybral len so stravným lístkom. Ukázal som, že nemám pri sebe, v tom mi pohotová „vyslankyňa“ Unicefu napísala na papier číslicu desať. V duchu mi začínalo dochádzať, no nedal som sa a ukázal, že naozaj nemám a hlavne nedám tejto pofidérnej kakaovo sfarbenej slečne ani cent.
„Predajná zručnosť“ pokračovala až do chvíle, kedy mi slečna na papieri postupne prečiarkla desiatku, nahradila ju päťkou, a keď s ňou neuspela a nakreslila poslednú číslicu, a to dvojku...v duchu sa zasmial, a vybral som sa radšej na ten vytúžený obed.
O pár dní neskôr som slečnu opäť v Žiline zazrel, tento krát však vychádzala z nejakého butiku s plnou taškou handier, spolu s ďalšou „súkmeňovníčkou“, pričom absolútne nevyzerali ani trochu „hlucho“. Hm, biznis asi klape, pomyslel som si a neveriacky som krútil hlavou nad tým, ako môže niekto naletieť. I keď som skoro naletel aj ja.
Minulý týždeň som mal doposiaľ poslednú skúsenosť so stredoeurópskou brigádou rumunských občanov, a to keď sa druhá slečna za mnou už z diaľky usmievala a naťahovala ruky s inkriminovaným fasciklom. Z diaľky som jej hlučne pohotovo oponoval – Ani sem nechoď!, povedal som rozzúrene.
A v tom sa milý čitatelia stal zázrak! Dievča ma počulo, pretože sa smutná na päte otočila a šla kade ľahšie. Hneď som mal lepší pocit zo seba, že sa mi podarilo vyliečiť hluchého človeka, ktorý nakoniec ani nepotreboval finančnú pomoc, pretože som ho dokázal vyliečiť priamo na mieste.
Ja vždy rád pomôžem, a preto Vás, čitatelia, opätovne upozorňujem na tieto „individuá“, ktoré vídavam v Žiline, no možno sa potulujú aj po iných slovenských mestách, pretože sa môže veľmi rýchlo stať, že sa im tá hluchota vráti!