Jeden deň tu sme a na ten druhý tu už nemusíme byť

Autor: Tomáš Hlatký | 30.1.2014 o 11:47 | (upravené 30.1.2014 o 13:08) Karma článku: 9,24 | Prečítané:  833x

Dotknúť sa témy, ktorá v nás vyvoláva zdesenie a zimomriavky má predsa len zmysel. Človek si veľa skutočností uvedomí, keď nachvíľu zastane a povie si, či ten jeho život naozaj stojí za to. Touto rýchlou a modernou dobou sa v nás akosi prirodzene zmenili priority. Stále si chránime svoje zdravie, ale už akosi menej, tak automaticky. Navyše však pre svoje zdravie nerobíme nič.

Uponáhľaná doba si nás vyžiadala celých. Niekedy prídeme unavení večer domov a sme radi, že sme. Pozrieme si niečo kontraproduktívne v televízii, vypijeme symbolické pivo, napcháme do seba niečo, čo minimálne prešlo okolo mäsa, ale tvári sa to tak a ideme spať. Takto žije väčšina z nás, momentálne je to pre nás prirodzené a bohužiaľ aj "nevyhnutné".

"Rýchlo a zběsilo"...aj tak by sa to dalo nazvať. Deň za dňom míňa sa rýchlosťou svetla, rok za rokom plynie ako voda dolu rozbúrenou riekou a my starneme ani nevieme ako. Pred krátkou chvíľou som bol človek, ktorý nezažíval bežné starosti, užíval som si stredoškolský život a bol som rád, za každé voľno v škole navyše. Postupne som dospel a prišiel na to, že starnem rýchlo.

Áno, snažím sa žiť naplno, sčasti regulujem pracovný život tak, aby mi nezasahoval do súkromia, súkromie si chránim a užívam si voľný čas. Málokedy sa však zamýšľam nad tým, čo ma pohltilo momentálne. Človek si uvedomí, čo je naozaj dôležité, až keď sa stane niečo zlé. Tak tomu bolo aj teraz.

Jeden deň tu sme, na ten druhý tu už nemusíme byť...presne tak. Jeden deň sa s človekom smeješ a na druhý za ním plačeš. Mladí ľudia odchádzajú z tohto sveta čoraz častejšie a hlavne proti svojej vôli! Je to obraz doby? Podľa mňa áno... Stresy v robote, nepravidelná strava, naháňanie sa za prežitím. Taká je aj silueta príbehu, ktorý sa mi nedávno stal.

Odišiel realtívne mladý človek a ja neviem doteraz prečo. Prečo to tak muselo byť? Pýtam sa túto otázku stále a dookola, prečo človek odíde bez toho, aby sa stihol zachrániť? Žila rýchlo, žila naplno pre svoje dieťa, naháňala sa, aby ju dokázala zabezpečiť. Teraz tu už nieje a dieťa ostalo samé. Príbeh plný smutných vecí. Hlavne to dieťa je ešte vo veku, kedy asi nechápe, čo sa presne stalo.

Keď píšem tento článok, som plný melanchólie , uvedomujem si podstatu, no nedokážem proti nej bojovať. Viem si len sľúbiť, že budem dbať na to, aby som trochu spomalil a postavil si priority tak, aby som ich dokázal splniť. Chcem pracovať, dokázať, že mám na to byť vo svete dospelých, aj keď som bol ešte nedávno dieťa.

Každý z nás si musí uvedomiť, že všetko má svoj čas, že to za čím sa niekedy tak úpenlivo ženieme nemá až taký zmysel. Prvoradé je zdravie človeka, to je jediná vec,ktorú si nekúpiš ani za peniaze. Toto klišé ma v tomto momente bodá do srdca a ja verím, že raz ešte budem mať tú česť pozdraviť všetkých svojich známych, ktorí tu už niesú.

Spolu budeme spomínať len a len na to dobré, čo sme spolu prežili a budeme sa tešiť jeden z druhého. Dovtedy im môžem len sľúbiť, že sa budem snažiť žiť tak, aby som tu tak, ako dnes bol aj zajtra.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?